Review: Desiata symfónia

autor: Joseph Gelinek
názov: Desiata symfńia
originálny názov: La décima sinfonía
séria: -
rok vydania: 2008; SR: 2010 (Ikar)
zroj obalu: www.martinus.sk

Daniel Panigua je vysokoškolský profesor hudby a takisto aj muzikológ prežívajúci krízu svojho vzťahu a prílišné zaujatie Beethovenom, o ktorom sa snaží napísať knihu. Od svojho nadriadeného dostane príkaz zúčastniť na špeciálnom koncerte, kde má byť prezentovaná zrekonštruovaná prvá časť Desiatej symfónie od Beethovena. Upravil ju a dokončil pán Thomas, no David si je vedomý, že ani partitúra nemôže byť od Thomasa, lebo je to čistý beethovenovský štýl. Príjemný zážitok z koncertu naruší jeho rozzúrená priateľka pred jeho bytom a aj vražda skladateľa Thomasa. Zdá sa, že Thomas mal veľa nepriateľov, alebo aspoň niekomu povedal, že má rukopis Desiatej symfónie od Beethovena. Jeho telo dôkladne prehľadajú, no chýba hlava. Po jej nájdení je patológovia odhaľujú vytetovanú šifru, donedávna ukrytú pod vlasmi. Sudkyňa sa po minulom sklamaní nechce spoliehať na inšpektora, a preto si na pomoc zavolá Daniela.

Desiata symfónia je kniha pre umelecky založených ľudí, s citom pre hudbu a samozrejme tých, ktorí poznajú noty. Ja, ako laik, som síce knihu prečítala a pochopila som ju, ale nebola pre mňa až taká príťažlivá, ako by bola, ak by som sa aktívne zaujímala o hudbu.

Beethoven je známy po celom svete najmä ako skladateľ, ktorý napriek svojmu handicapu (bol hluchý) dokázal tvoriť neuveriteľné hudobné diela. Beethoven nie je vykreslený ako dôležitá postava, až na niekoľko chvíľok sa ani neobjavuje, no dielo je venované otázke, či v skutočnosti Desiata symfónia naozaj existuje. (V skutočnosti neexistuje.)

Dej knihy je zasadený do súčasnosti, aj keď sa niekoľkokrát ocitneme v minulosti či už pri spomienkach alebo vo fiktívnej realite. (Práve ma osvietilo a uvedomila som si istú súvislosť medzi začiatkom a koncom. Ja viem, dosť skoro. :D) Čas plynie hladko, bez väčších zádrhov, no cez niektoré pasáže nás vedie autor príliš pomaly.

Hlavným motívom je už spomínaná symfónia a hlavnou postavou muzikológ. Ak očakávate od dobrej knihy aj trocha romantiky, tak toto nie pre vás to pravé. Okrem niekoľkých drobných zanedbateľných línií nenájdete žiadnu romantiku, dokonca ani jeden bozk. Autor kladie dôraz na napätie a vyšetrovanie vraždy, takže mu neostáva priestor na vykresľovanie citového stavu Daniela. (Občas som až mala pocit, že je platonický do Beethovena - taký ním bol posadnutý. Jeho priateľka musela byť trpezlivá.)

Koniec nám ponúka úplne neočakávané odhalenie, ktoré určite vie zobrať dych, ak ste do knihy ponorený. Dramatické ukončenie knihy spolu s ľahkým naznačením takmer zbytočného snaženia okoreňuje toto dielo dávkou melanchólie.

hodnotenie: ***