Potulky so slovenskými autormi: Tina van der Holland

Stále musím niečo vymýšľať, a keďže sa tvárim kreatívne, vytvorila som rubriku pod menom Potulky so slovenskými autormi. Predpokladám, že bude mesačná a vždy šiesteho vám predstavím jedného slovenského autora a aj niečo z jeho tvorby. 

Fotografia z krstu druhej
knihy - Sladký život
opatrovateľky; zdroj:
košický korzár

Dnešným hosťom je Tina van der Holland - spisovateľka pochádzajúca z východu, z Košíc. Vyštudovala informatiku na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, no neostala pri programovaní, ale rozhodla sa písať. V súčasnosti je autorkou piatich kníh, z ktorých prvá, Bejbi sníva o mori, vyšla vo vydavateľstve Ikar. Ešte predtým, než prezradí viac ona sama, by som sa jej chcela poďakovať, že si našla čas a zodpovedala moje otázky.

IB: Mohli by ste nám na začiatok niečo o sebe prezradiť? Ako rada trávite voľný čas a čo je pre Vás najlepším relaxom?

Vo voľnom čase najradšej maľujem. Je to výborný relax v každom ročnom období. Okrem toho v lete rada trávim chvíle kdekoľvek pri vode, je to veľmi osviežujúce a vždy si tam zregenerujem sily.

IB: Ako ste sa dostali k písaniu? Bol to Váš koníček už od detstva, vždy ste tušili, že raz budete písať knihy?

Do písania románu som sa pustila s priateľkou už ako dvanásťročná. Ja som napísala prvú kapitolu, ona druhú a tak sme mienili pokračovať až do konca. Román bol o dvoch grófskych slečnách, ktoré unesú piráti a možno by bol mal úspech, keby sme ho boli dokončili. Ale predsa len nás v tom veku viac zaujímal pobyt na čerstvom vzduchu a aktivity s kamarátkami, takže písanie šlo bokom... Predstava, že raz budem spisovateľka, sa mi vtedy veľmi páčila, ale že sa ňou raz aj stanem, to som naozaj netušila. Stalo sa tak až o štyridsať rokov.

IB: Už vyšli štyri knihy. Ktorá z nich je Vaša najobľúbenejšia a prečo?

Na každej zo svojich kníh mám rada niečo iné. Na BEJBY SNÍVA O MORI jej čistotu, na SLADKOM ŽIVOTE OPATROVATEĽKY jej autenticitu, na DEJA VU jej snivý a lyrický charakter, na AKO HADÍ JED romantiku. Keby som však mala označiť, ktorú z nich mám najradšej, to by som nedokázala.

IB: Knihy vám vyšli pod pseudonymom, ktorý je čiastočne odvodený od Vášho mena. Prečo ste sa rozhodli použiť ho?

Ten pseudonym používam už roky, keď podpisujem svoje obrazy. Preto som ho automaticky zvolila aj pre knihy. V budúcnosti však nevylučujem, že začnem používať svoje bežné meno, ktoré je tomuto pseudonymu naozaj veľmi blízke.

IB: Aký je váš postup pri vytváraní charakterov? Majú niekedy základ aj v reálnych ľuďoch z Vášho okolia? Kto zo všetkých postáv sa vám páčil najviac a naopak, ktorý charakter Vám dal najviac zabrať?

Charaktery mám všetky odpozorované z bežného života, aj keď nie vždy priamo z okolia. Preto má u mňa každá postava svoj prototyp. To však neznamená, že sa bude podľa toho správať až do konca knihy. Už L.N. Tolstoj si povzdychol: „Predstavte si, čo mi tá Nataša vyviedla! Vydala sa za Bezuchova.“ 

Opäť, nemôžem povedať, ktorú zo svojich postáv mám najradšej, lebo tie kladné sú všetky iné, najmä povahovo. Rada som však písala o Ráchel (z AKO HADÍ JED), lebo bola veľmi múdra a oddaná svojej priateľke. Mám rada Angie zo SLADKÉHO ŽIVOTA OPATROVATEĽKY, lebo je to taká sympatická potvora a obdivujem Annu z DEJA VU za to, že sa dokázala vyrovnať s toľkými ťažkými situáciami.

Najviac mi dal zabrať charakter doktora Brodyho z DEJA VU. Je to človek, v ktorom sa miesi nesmierne veľa inteligencie, citu a márnomyseľnosti, čo je pre milujúcu ženu doslova smrtiaca kombinácia. Bŕŕ. Ale on má tiež, bohužiaľ, úplne reálny predobraz...

IB: S konaním svojich postáv vždy súhlasíte alebo tvoríte aj správanie, aké sa Vám v skutočnosti nepáči?

Ako som už povedala, vzory svojich postáv beriem zo skutočnosti, a teda sú medzi nimi také, so správaním ktorých vôbec nesúhlasím. Sú to však postavy, ktoré zauzľujú dej knihy rovnako, ako nám takíto ľudia komplikujú život v skutočnosti. Bez nich by nikdy žiadny román nevznikol, lebo román je vždy o nejakom probléme, prosto musí mať zápletku.

IB: Kde nachádzate motívy pre svoje knihy? Píše sa Vám ľahko alebo vám trvá dlho, kým vás „kopne múza“? Ktorá z kníh sa vám zatiaľ písala najlepšie?

Motívy svojich kníh čerpám väčšinou zo skutočnosti, keď si vypočujem alebo zachytím zaujímavý  príbeh. Stačia mi dve tri vety, a už sa mi v hlave začne rodiť námet. Musí to však byť niečo, čo ma doslova uchváti, čoho sa v myšlienkach neviem zbaviť, k čomu sa neustále vraciam. Pritom to nemusia byť nejaké extravagantné či mimoriadne príbehy, iba niečo, čo ma nejakým spôsobom zasiahne a viem, že práve toto by som vedela a chcela napísať.

Takže odpoveď na druhú otázku je taká, že na „múzu“ si musím počkať, pričom sa jej snažím vyjsť v ústrety – veľa čítam, sledujem skutočné príbehy, počúvam ľudí vo svojom okolí. Keď sa však dostaví a sadne si v mojej pracovni na gauč, potom už píšem rýchlo.

Najlepšie sa mi zatiaľ písala kniha SLADKÝ ŽIVOT OPATROVATEĽKY, pretože tu som mala k dispozícii vlastné skúsenosti aj skúsenosti mojich kolegýň.

IB: Čo vám dodá inšpiráciu, keď máte pocit, že už nenapíšete ani slovo?

Jednoznačne odchod od notebooku a prechod na inú činnosť. Môže to byť upratovanie, maľovanie, plávanie, zveľaďovanie domácnosti a stretnutia s priateľmi, ktorí sú počas písania odsunutí na druhú koľaj, čítanie dobrých kníh... Nikdy neriešim, koľko taká pauza trvá. Kým trvá, tak jednoducho trvá. Nakoniec aj tak pominie. Zistím to vtedy, keď z ničoho nič dostanem nápad, čo napísať alebo ako pokračovať v rozpísanom.

IB: Z Vášho repertoáru som čítala len jednu knihu – Ako hadí jed, no veľmi sa mi páčila. Odohrávala sa v minulosti a konzultovali ste ju s viacerými ľuďmi. Bola takáto práca navyše pri písaní namáhavejšia ako pri ostatných knihách?

Áno. Aby som mohla napísať túto knihu, musela som sa naučiť veľmi veľa o takom vzdialenom období, akým je v našom ponímaní 13. storočie. Na konci knihy mali byť pôvodne uvedené citácie a odborné zdroje, o ktoré som sa opierala. Je ich vyše 50. Napokon tam vytlačené nie sú, lebo vo vydavateľstve ma presvedčili, že takáto príloha sa dáva iba do odborných kníh.

Musela som preštudovať zdroje o medicíne, najmä arabskej, ktorá bola vtedy na svojom vrchole, ďalej zdroje o staviteľstve, zdroje o dianí v Európe, a zdroje, ktoré vypovedali o bežnom živote ľudí tých čias. O tom, čo jedli, pili, čo si obliekali, ako mali zariadené príbytky... Príklad: dnes je to jednoduché povedať – „sadol si na stoličku“. Ale ste si istý, že sa v 13. storočí nachádzala stolička v každej domácnosti? A keď, tak u koho aká? Alebo – „pozrela sa do zrkadla“... V 13. storočí vyzerali zrkadlá celkom ináč ako dnes a veru, neboli by sme s nimi veľmi spokojní...

Musím však povedať, že toto štúdium ma nesmierne bavilo. Čím viac som však o danom období vedela, tým viac sa mi natískalo poznanie: časy sa menia, ale ľudská povaha nie. A práve toto poznanie som sa pokúsila svojou knihou odovzdať ďalej.

***

Recenzia na knihu: Ako hadí jed 

***

ospravedlňujem sa, že nad c chýba mäkčeň, ale v tomto fonte sa nedal napísať

PS:Momentálne sa chystám spísať otázky pre autorku Ochrankyňe - Natu Sabovú. Ak máte na ňu nejaké otázky aj vy, tak sa pokojne realizujte v komentároch. :)