názov: Denník nočného motýľa
originálny názov: The moth diaries
séria: -
rok vydania: 2002; SR: 2011 (Ikar)
zdroj obalu: www.martinus.sk
Anotácia z GR - môj preklad, prosím nekopírovať bez môjho vedomia
V exkluzívnej dievčenskej škole, šestnásťročné dievča zveruje svoje najintímnejšie myšlienky denníku. Objektom jej posadnutosti je jej spolubývajúca, Lucy Blakeová, a Luciino priateľstvo s novou a znepokojujúcou spolužiačkou. Ernessa je tajomná existencia s bledou pokožkou a hypnotizujúcimi očami. Okolo nej víria temné tajomstvá a série zlovestných katastrof. Ako sa strach šíri školou, fantázia a realita sa miešajú v živej nočnej more gotického nebezpečenstva poháňané vášňami a obavami dospievajúcich dievčat.
A centrom denníka je otázka, ktorá desí každého čitateľa: Je Ernessa skutočne upír? Alebo je rozprávačka chytená v jej vlastnej horúčkovitej predstavivosti?
Neviem ako by som mala začať. Naozaj. Keďže si niektoré knihy vyberám len na základe obalu či názvu a neprečítam si anotáciu, občas bývam rozčarovaná. Denník nočného motýľa je román, od ktorého som očakávala úplne niečo iné. Vôbec mi nepripomína osud dievčaťa poznačený otcovou samovraždou, ale skôr zmes reality a snov v nerozlíšiteľnom spletení - akoby Kleinová počas písania bola na drogách. Prekvapilo ma, že tento príbeh je autorkou podávaný ako skutočný. Nedokážem si predstaviť, že niekto by naozaj mohol považovať za skutočný.
Ako hovorí sám názov kniha je napísaná formou denných zápiskov. Práve ma zaujal fakt, že autorka nedala hlavnej postave krstné meno (alebo som ho len nezachytila?). Pozrela som si aj filmový trailer - je ich asi osem a z toho fungujú dva so zlou kvalitou zvuku, kde sa slová opakujú dvakrát po sebe - a zachytila som meno Rebeka, no v prípade, že je to naozaj realita z autorkynej mladosti, meno by malo byť Rachel. Z toho usudzujem, že nie je až také dôležité ako sa hrdinka (nič hrdinské na nej nebolo) knihy volala, len pre ujasnenie ju budem titulovať (R.). Podstatnou črtou jej osobnosti je príslušnosť k juadizmu. Okrem R. sú v internátnej škole ešte dve židovky: Dora (ak sa jej židovský pôvod nehodí bagatelizuje ho) a nové dievča Ernessa. Internát bol tiež veľmi podivný - dievčatá mohli fajčiť, huliť a vychovávateľky im nato vôbec neprišli. Miatlo ma, že sa tam o ne takmer vôbec nezaujímali a správali sa občas až kruto.
Po smrti otca sa matka R. rozhodne, že to najlepšie pre ňu, bude v internáte šťastnejšia než doma. Všetko sa začína počas začiatku druhého ročníka, keď už má R. priateľky a pozná školské zvyklosti. Na začiatok roka sa tešila, najmä na svoju spolubývajúcu Lucy. Už po niekoľkých stranách si môžeme všimnúť jej závislosť, prehnaný záujem a posadnutosť Lucy. Do denníka píše o nej, teší sa na ňu, všetky aktivity chce robiť s ňou. Veľmi ju sklame rýchlo vznikajúce priateľstvo medzi Lucy a Ernessou. Lucy chorľavie a R. sleduje Ernessu, podozrieva ju zo všetkého zlého, čo sa udeje - zopár vrážd a samozrejme, Lucyina choroba. Toľko k hlavnej dejovej línii. Smutné je, že sa Kleinová nezameriava na rozvíjajúci sa príbeh, ale dôraz kladie na reflexie o smrti, samovražde, živote, filozofii a najmä Ernesse a Lucy. V ďalších smeroch si už nie som knihou vôbec istá. Hranica medzi realitou a fantáziou sa stiera pri niektorých scénach dotýkajúcich sa najmä spomínaných dvoch dievčat. Všetci hovoria niečo, čo je reálne a podložené dôkazmi, no o päť minút je už všetko inak vďaka hypotézam R., ktorá nie je schopná vyrovnať sa so strácaním priateľstva Lucy.
Ak by sme vynechali jej úvahy o Ernesse, kniha by mohla byť zaradená do dievčenskej literatúry, ale práve vďaka nečakanému pohľadu na udalosti cez obviňovanie Ernessy a jej prispôsobovanie do poučiek upíra z vtedajšej literatúry pomotá všetkým hlavu. Koniec tiež nie je nápomocný, lebo sa nič nevysvetlí. Nedostávame odpoveď na otázku: čo sa vlastne stalo? Iba sa sami presvedčíme, že poslať R. na psychiatriu nie je zlý nápad. Nemám rada príbehy, ktorých dej je plný neurčitosti, nejasnosti a nedokážem sa v ňom dobre orientovať, ale jednu hviezdičku som dala Axolotl Roadkill, čo považujem len za zlátaninu náhodných slov a toto bolo o čosi lepšie.
Ako hovorí sám názov kniha je napísaná formou denných zápiskov. Práve ma zaujal fakt, že autorka nedala hlavnej postave krstné meno (alebo som ho len nezachytila?). Pozrela som si aj filmový trailer - je ich asi osem a z toho fungujú dva so zlou kvalitou zvuku, kde sa slová opakujú dvakrát po sebe - a zachytila som meno Rebeka, no v prípade, že je to naozaj realita z autorkynej mladosti, meno by malo byť Rachel. Z toho usudzujem, že nie je až také dôležité ako sa hrdinka (nič hrdinské na nej nebolo) knihy volala, len pre ujasnenie ju budem titulovať (R.). Podstatnou črtou jej osobnosti je príslušnosť k juadizmu. Okrem R. sú v internátnej škole ešte dve židovky: Dora (ak sa jej židovský pôvod nehodí bagatelizuje ho) a nové dievča Ernessa. Internát bol tiež veľmi podivný - dievčatá mohli fajčiť, huliť a vychovávateľky im nato vôbec neprišli. Miatlo ma, že sa tam o ne takmer vôbec nezaujímali a správali sa občas až kruto.
Po smrti otca sa matka R. rozhodne, že to najlepšie pre ňu, bude v internáte šťastnejšia než doma. Všetko sa začína počas začiatku druhého ročníka, keď už má R. priateľky a pozná školské zvyklosti. Na začiatok roka sa tešila, najmä na svoju spolubývajúcu Lucy. Už po niekoľkých stranách si môžeme všimnúť jej závislosť, prehnaný záujem a posadnutosť Lucy. Do denníka píše o nej, teší sa na ňu, všetky aktivity chce robiť s ňou. Veľmi ju sklame rýchlo vznikajúce priateľstvo medzi Lucy a Ernessou. Lucy chorľavie a R. sleduje Ernessu, podozrieva ju zo všetkého zlého, čo sa udeje - zopár vrážd a samozrejme, Lucyina choroba. Toľko k hlavnej dejovej línii. Smutné je, že sa Kleinová nezameriava na rozvíjajúci sa príbeh, ale dôraz kladie na reflexie o smrti, samovražde, živote, filozofii a najmä Ernesse a Lucy. V ďalších smeroch si už nie som knihou vôbec istá. Hranica medzi realitou a fantáziou sa stiera pri niektorých scénach dotýkajúcich sa najmä spomínaných dvoch dievčat. Všetci hovoria niečo, čo je reálne a podložené dôkazmi, no o päť minút je už všetko inak vďaka hypotézam R., ktorá nie je schopná vyrovnať sa so strácaním priateľstva Lucy.
Ak by sme vynechali jej úvahy o Ernesse, kniha by mohla byť zaradená do dievčenskej literatúry, ale práve vďaka nečakanému pohľadu na udalosti cez obviňovanie Ernessy a jej prispôsobovanie do poučiek upíra z vtedajšej literatúry pomotá všetkým hlavu. Koniec tiež nie je nápomocný, lebo sa nič nevysvetlí. Nedostávame odpoveď na otázku: čo sa vlastne stalo? Iba sa sami presvedčíme, že poslať R. na psychiatriu nie je zlý nápad. Nemám rada príbehy, ktorých dej je plný neurčitosti, nejasnosti a nedokážem sa v ňom dobre orientovať, ale jednu hviezdičku som dala Axolotl Roadkill, čo považujem len za zlátaninu náhodných slov a toto bolo o čosi lepšie.
Mňa ten chaos,ktorý tu opisuješ, trochu láka. :) Ale zase Axolotl Roadkill som ani ja nepochopila a hodnotím ho tak isto ako ty, takže Denník nočného motýľa asi tiež vynechám zo svojho to-read zoznamu.
OdpovedaťOdstrániťNajviac mi na knihe vadilo, že som netušila, čo je skutočné. :) Určite sa to dalo rozlíšiť viac než v Axolotli, ale aj tak.
OdpovedaťOdstrániťStačí, ak mi odpíšeš na komentár sem, ja to sledujem :) No hej, také psycho zlátaniny dajú čitateľovi zabrať. Veď aj po Axolotli som mala najprv pocit, že s knihou problém nie je, len ja som taká blbá, že to nechápem. Ale potom, keď som videla aj iné hodnotenia, tak mi odľahlo.
OdpovedaťOdstrániťA ináč Nemám žiadne meno nie je, čo sa týka detailov, také hrozné. Proste nie sú tam také srdcervúce opisy. Ale je to dosť smutné...ako všetko z toho obdobia :/
Uvidím. Nebudem sa knihe vyslovene vyhýbať, keď ju stretnem v knižnici, pravdepodobne si ju vezmem. Celkom ma táto tematika baví.
OdpovedaťOdstrániťOk. Myslím, že až tak ťa to citovo nezruinuje. :)
OdpovedaťOdstrániť